sobota 6. októbra 2012

Radosť z behu si treba zaslúžiť.

Vedel som, že ma po rekonvalescencii zlomenej kľúčnej kosti nečaká ľahký bežecký začiatok, že mi však telo za celé dva týždne nedopraje ani náznak radosti hoci z úplne pomalého klusu by som asi neveril. 
Až ma napadlo, že, konečne chápem, keď niekto povie, že beh je náročný.

Na druhej strane je silnejšie moje presvedčenie, že beh je popri chôdzi najjednoduchšia a najprirodzenejšia pohybová aktivita...Ak je človek zdravý, stačí proste len zdvihnúť zadok a skusit sa presvedčiť  :-) 
S lenivosťou našťastie aspoň v peknom a slnečnom počasí problém zdvihnúť ten zadok zatiaľ nemám, preto aj nepochybujem že radosť a dobrý pocit z behu chce ako vždy doteraz len svoj čas.

Ťažšie to už je s nájdením chuti prebehnúť sa svižne, po 33rokoch pretekania a intenzívnej záťaži sa telo nielenže bráni čím ďalej viac, ale mu aj    dlhšie trvá kým rozhýbe. Nehovoriac o prioritách, ktoré sa už behu či chôdze  moc netýkajú... 

Neznamená to však, že keď sa postavím na štart pretekov, nesnažím sa podať čo najlepší výkon, na aký v danej chvíli mám.
Pred pár dňami som sa na ďaľšom zo základných kôl Bežeckej ligy Žiliny opäť presvedčil, že len čo padne štartový výstrel, bez ohľadu na to, či mám natrénované alebo nie, „pretekárske srdce“ v sebe stále nezapriem. Hoci som trojkilometrovú trať s vyplazeným jazykom v cieli absolvoval v tempe, v akom som pred pár rokmi behal maratóny, utvrdil som sa o čom som písal naposledy – telo si odvyká rýchlo, ale nezabúda...

1 komentár:

Paul Jonas povedal(a)...

Another cool post
Driveway Paving